Archív
PETER W.HAAS
07.05. - 16.06.2014
.
Kým svet minimalizuje techniku, Peter W. Haas si vybral práve jej veľkosť. Vykročil do minulosti, aby ňou naplnil svoje prítomné diela a budúce myšlienky. Kým dokonalosť súčasnej fotografickej techniky šetrí čas, Peter W. Haas našiel spôsob, ako ho predĺžiť, ako zotrvať s krásou detailu a zakonzervovať ho na čas, ktorý presahuje naše fyzické bytie.
Pri tomto fotografovi nepočujete rýchle cvakanie spúšťe, nezažijete lov na ten správny okamih. Rozvaha, pokoj, precíznosť a trpezlivosť. Tak ako ostatné grafické techniky vedú ruku umelca pomaly, aj Peter W. Haas graciózne dotvára svoje fotografie a robí z nich večné obrazy. A nielen to, priam vábi k pátraniu. Po zákutiach objektu i obrazu. Po fantázii, čo v roztopaši vymazala jeho podstatu a predsa je tam neodbytne prítomná. Núti prižmúriť oči, zastaví čas, zrýchli dych.
Netají sa tým, že bol ovplyvnený piktorializmom, poetikou Josefa Sudeka abstrakciou Jaroslavom Rösslerom a mystikou Františka Drtikola. Jeho práce sú vystavované nielen u nás, ale aj v Rakúsku, Austrálii, Izraeli, Maďarsku, Francúzsku, Česku a pod. ), a sú neoodeliteľnou súčasťou mnohých súkromných zbierok či oficiálnych štátnych darov.
Beata Nemcová
.
Vrátiť sa v dobe digitalizácie všetkého k pôvodným technickým a filozofickým koreňom fotografie, je anachronizmus a donkichotská tvrdohlavosť len na prvý pohľad. Toto zdanlivo romantické vracanie kolesa času o desiatky rokov dozadu, nie je brzdením z nepochopenia vývoja, ale revitalizáciou stratenej krásy a radosti z nej. Tú autor sprostredkúva temer vždy aj iným, schopným vcítenia.
Vrátiť sa dnes k opusteným formátom negatívu a zabudnutým fotografickým pozitívnym technikám a podľahnúc kúzlu kontaktu znamená obetovať mesiace pri vytváraní aktuálnych postupov podľa storočných receptúr, hľadať dávno nepoužívané (a často už nevyrábané) chemické zlúčeniny, spomaliť mnohonásobne svoju obvyklú frekvenciu a skončiť (či začať) so sumou fotografií často menšou než počet prstov jednej ruky za mnoho dní. Apropo - ruka – tá prestáva byť presúvačom digitálnej myši a stáva sa analogizujúcim nástrojom vlastnej hlavy. To nie je masochizmus, a ani na druhý pohľad.
Vrátiť sa k negatívu s rozmermi 13 x 18 cm, resp. 20 x 25 cm neznamená len začať pracovať s médiom s približne 60-krát väčšou plochou než políčko negatívu najbežnejšieho kinofilmu. Znamená to aj odložiť nabok svoje dlhoročné jednokilové „ja“, ktoré sa stalo takmer vaším tretím okom, a postaviť sa za masívny prístroj s tromi nohami a na jeho matnici, veľkej skoro ako váš obľúbený monitor, začať sa učiť rozmýšľať hodiny inak. Formát negatívu je totiž nástroj. Kontaktná kópia (bez použitia ďalších optických medzistupňov) na grafickom papieri, zhotovená niektorou starou technikou, dnes nazývanými „ušľachtilé“ – alebo „noble prints“, s bohatstvom netušených detailov, jemných valérov, snovým prelínaním čiernej, šedej, bielej – inak nedosiahnuteľným – je veľmi starým, no o to kúzelnejším pohľadom na novú realitu. A tento už tretí pohľad by vás mohol potešiť, a to je to, o čo tu vlastne ide.
Dušan Slivka, fotograf
.
